Životopis Matky Terezy

  Matka Tereza z Kalkaty (1910-1997)

 

            "Pokrvne som Albánka. Podľa štátneho občianstva Indka. Vierou som katolícka mníška. Čo sa týka môjho povolania, patrím svetu. Čo sa môjho srdca týka, patrím úplne Srdcu Ježišovmu.“ "Postavou malá, vo viere podobná skale, Matka Tereza z Kalkaty bola poverená poslaním hlásať Božiu žízniacu lásku po ľudstve, najmä po najchudobnejších z chudobných. . "Boh stále miluje svet a posiela teba a mňa, aby sme sa stali Jeho láskou a súcitom k chudobným" Bola to duša naplnená Kristovým svetlom, horiaca láskou k Nemu a spaľovaná jednou túžbou: "uhasiť jeho smäd po láske a po dušiach. "

 

            Tento svietiaci posol Božej lásky sa narodil 26. augusta 1910 v Skopje, v meste, ktoré sa nachádza na križovatke balkánskej histórie. Najmladšia z detí, ktoré sa narodili Nikolovi a Drane Bojaxhiu, bola pokrstená ako Gonxha Agnes, prijala prvé sväté prijímanie vo veku päť a pol roka a bola pobirmovaná v novembri 1916. Odo jej prvého svätého prijímania v nej bola láska k dušiam. Otcova náhla smrť, keď mala Gonxha asi osem rokov, zanechala rodinu vo finančnej tiesni. Drana vychovávala svoje deti pevne a láskyplne, čo výrazne ovplyvnilo charakter jej dcéry a jej povolanie. Gonxhina náboženská formácia ďalej prebiehala s pomocou živej jezuitskej farnosti Najsvätejšieho Srdca, v ktorej sa veľmi zapájala.

 

            Vo veku osemnásť rokov, pohnutá túžbou stať sa misionárkou, Gonxha opustila svoj ​​domov v septembri 1928, aby sa pripojila k Inštitútu Blahoslavenej Panny Márie, známemu ako Loretské sestry, v Írsku. Tam dostala meno sestra Mária Terézia podľa sv. Terézie z Lisieux. V decembri odišla do Indie, dorazila do Kalkaty dňa 6. januára 1929. Po vykonaní svojich prvých sľubov v máji 1931, sestra Tereza bol pridelená do Loretskej komunity Entally v Kalkate a vyučovala v dievčenskej škole Panny Márie. Dňa 24. mája 1937 sestra Tereza urobila večné sľuby a stala sa, ako povedala, "nevestou Ježiša" na "celú večnosť." Odvtedy sa volala Matka Tereza. Pokračovala vo vyučovaní v škole Panny Márie a v roku 1944 sa stala riaditeľkou školy. Osoba hlbokej modlitby a hlbokej lásky k rehoľným spolusestrám a k svojim študentkám, ...dvadsať rokov Matky Terezy v Lorete bolo naplnených hlbokým šťastím. Známa svojou činnou láskou, nesebeckosťou a odvahou, svojou schopnosťou tvrdo pracovať a prirodzeným organizačným talentom, žila zo svojho zasvätenia Ježišovi, uprostred svojich spoločníčok, s vernosťou a radosťou.

 

            Dňa 10.9.1946 počas jazdy vlakom z Kalkaty do Darjeelingu na ročnú duch. obnovu, Matka Tereza dostala "inšpiráciu", svoje "povolanie v povolaní." V ten deň, spôsobom, ktorý  nikdy nevysvetlila, Ježišov smäd po láske a dušiach uchopil jej srdce a túžba uhasiť Jeho smäd sa stala hybnou silou jej života. V priebehu nasledujúcich týždňov a mesiacov, a to prostredníctvom vnútorných lokúcii(vnútorného hlasu Ježiša) a vízií, Ježiš jej odhalil túžbu svojho srdca po "obetiach lásky", ktoré by "vyžarovali Jeho lásku na duše." žiadal ju. "Nemôžem ísť sám." Odhalil svoju bolesť z toho, že chudobní Naňho nedbajú, svoj smútok z toho, že si Ho nevšímajú a svoju túžbu po ich láske. Požiadal Matku Terezu, aby založila rehoľnú spoločnosť Misionárok lásky, zasvätené službe najchudobnejším z chudobných. Prešli takmer dva roky preverovania a rozlišovania, kým Matka Tereza dostala povolenie začať. 17. augusta 1948 si obliekla prvýkrát biele sárí lemované modrými pásmi a prešla bránami svojho milovaného Loretského kláštora a vstúpila do sveta chudobných.

 

            Po krátkom kurze sa lekárskej misii sestier v Patne sa Matka Tereza vrátila do Kalkaty a našla si dočasné ubytovanie s Malými sestrami chudobných. Dňa 21. decembra išla prvýkrát do slumov. Navštívila rodiny, umyla rany niekoľkých detí, starala sa o starého chorého muža ležiaceho na ceste a ošetrovala ženu umierajúcu od hladu a TBC. Začala každý deň v spoločenstve s Ježišom v Eucharistii, a potom išla von, ruženec v ruke, nachádzajúc a slúžiac Mu v "nechcených, nemilovaných, zanedbaných." Po niekoľkých mesiacoch sa k nej pripojili, jedna po druhej, jej bývalé študentky.

 

            Dňa 7. októbra 1950 nová kongregácia Misionárok lásky bola oficiálne založená v arcidiecéze Kalkata. Na začiatku 60-tych rokov začala Matka Tereza posielať svoje sestry do iných častí Indie. Uznávajúci dekrét, udelený kongregácii pápežom Pavlom VI vo februári 1965 ju povzbudil, aby otvorila dom vo Venezuele. Skoro nasledovali domy v Ríme a Tanzánii a napokon na každom kontinente. Začínajúc v roku 1980 a pokračujúc deväťdesiatymi rokmi, Matka Tereza otvorila domy takmer vo všetkých komunistických krajinách, vrátane krajín bývalého Sovietskeho zväzu, Albánska a na Kube.

 

            S cieľom lepšie reagovať tak na telesné a ako aj duchovné potreby chudobných, Matka Tereza založila v roku 1963 Misionárov lásky bratov, v roku 1976 kontemplatívnu vetvu sestier, v roku 1979 kontemplatívnych Bratov, a v roku 1984 Misionárov lásky Otcov. Avšak jej inšpirácia nebola obmedzená len pre tých, ktorí majú rehoľné povolanie. Vytvorila aj vetvu Spolupracovníkov Matky Terezy a Chorých a trpiacich spolupracovníkov, ľudí mnohých vyznaní a národností, s ktorými zdieľala svojho ducha modlitby, jednoduchosti, obety a svoj apoštolát pokorných diel lásky. Tento duch neskôr inšpiroval Laických misionárov lásky. V odpovedi na žiadosti mnohých kňazov, v roku 1981 Matka Tereza tiež začala Corpus Christi Hnutie pre kňazov ako "malú cestu svätosti", pre tých, ktorí si želajú zdieľať jej charizmu a ducha.

 

            V rokoch rýchleho rastu svet začal otáčať svoj zrak k Matke Tereze a práci, ktorú začala. Početnými oceneniami, počnúc indickým Padmašrí Award v roku 1962 a predovšetkým Nobelovou cenou za mier v roku 1979, bola jej  práca ocenená, zatiaľ čo stále väčší záujem médií začal sledovať jej činnosť. Prijala obe ceny "Pre slávu Boha a v mene chudobných."

 

            Celý život a práca Matky Terezy svedčili o radosti lásky, veľkosti a dôstojnosti každej ľudskej osoby, hodnote malých vecí konaných verne a s láskou, a nezvyčajnej hodnoty priateľstva s Bohom. Až po jej smrti však bola odhalená ďalšia hrdinská stránka tejto veľkej ženy. Skrytý pred očami všetkých, skrytý dokonca aj pred tými, ktorí boli najbližšie k nej, bol jej vnútorný život poznačený skúsenosťou hlbokého, bolestného a neutíchajúceho pocitu odlúčenia od Boha, dokonca pocit odmietnutia od Neho, spolu s neustále rastúcou túžbou po Jeho láske . Túto svoju vnútornú skúsenosť nazvala "temnotou". "Bolestná noc" jej duše, ktorá začala v dobe, keď začala svoju prácu pre chudobných a pokračovala až do konca jej života, viedla Matku Terezu k stále hlbšiemu spojeniu s Bohom. Cez temnotu sa mysticky podieľala na smäde Ježiša, v jeho bolestnej a horiacej túžbe po láske a zdieľala vnútorné zúfalstvo chudobných.

 

            V posledných rokoch svojho života, aj keď mala čím ďalej, tým vážnejšie zdravotné problémy, Matka Tereza aj naďalej riadila svoju spoločnosť a reagovala na potreby chudobných a cirkvi. V roku 1997 bol počet sestier Matky Terezy takmer 4000 a bolo založených 610 domov v 123 krajinách sveta. V marci 1997 požehnala svoju novozvolenú nástupkyňu generálnu predstavenú Misionárok lásky a potom absolvovala ešte jednu cestu do zahraničia. Po svojom poslednom stretnutí s pápežom Jánom Pavlom II sa vrátila do Kalkaty a strávila posledné týždne prijímaním návštev a inštrukciami svojim sestrám.

 

Dňa 5. septembra sa pozemský život Matky Terezy skončil. Dostala poctu od indickej vlády, ktorá jej vystrojila štátny pohreb a jej telo bolo pochované v Materskom dome Misionárok lásky. Jej hrob sa rýchlo stal pútnickým miestom a miestom modlitby pre ľudí všetkých vyznaní, bohatých a chudobných. Matka Tereza zanechala testament neotrasiteľnej viery, nepremožiteľnej nádeje a mimoriadnej lásky. Jej odpoveď na Ježišovu žiadosť, "Poď, buď Mojím svetlom," z nej urobila Misionárku lásky, "matku k chudobných," symbol súcitu k svetu a živého svedka žízniacej Božej lásky.

 

            Necelé dva roky po jej smrti, vzhľadom na rozšírenú povesť svätosti Matky Terezy a prejavy priazne nahlasované ľuďmi, pápež Ján Pavol II dovolil otvoriť proces jej kanonizácie. Dňa 20. decembra 2002 schválil dekréty o jej hrdinských čnostiach a zázrakoch.